Mutizmus alebo tichá úzkosť v ústach

Keď človek nehovorí napriek tomu, že nemá poškodené rečové orgány ani centrálny nervový systém, nazývame tento symptóm mutizmus.

Je to strata schopnosti hovoriť na neurotickom alebo psychotickom podklade. Vyskytuje sa u detí, aj u dospelých. U dospelých sa mutizmus vyskytuje hlavne ako sprievodný symptóm rôznych psychických porúch (sociálnej fóbie, adaptačnej poruchy, porúch osobnosti; a závažnejších psychiatrických ochorení – depresie a schizofrénie).

Samostatnú diagnostickú kategóriu u detí tvorí elektívny mutizmus (elective = vybraný, zvolený) v Medzinárodnej klasifikácii chorôb zaradený pod Poruchy sociálnych vzťahov so vznikom špecificky v detstve a adolescencii (F 94.4).

Primárne totiž vôbec nejde o poruchu reči. Deti s mutizmusom obvykle hovoria doma či v známych situáciách, ale problém nastáva pri komunikácii v nových situáciách, akou je škôlka či škola; prípadne pri komunikácii s určitými skupinami osôb (napr. s lekármi).

Veľmi zriedkavý je prípad, kedy dieťa nehovorí doma, ale v iných prostrediach áno. Vtedy ide najpravdepodobnejšie o patologickú situáciu v rodine, v ktorej dieťa svojím mlčaním dáva najavo, že sa jej nechce zúčastňovať.

Mlčanie – obrana pred nebezpečenstvom

U menších detí sa bežne stretávame s tým, že pri prvom kontakte s cudzím prostredím alebo človekom  nehovoria. Známa je situácia „povedz tete, ako sa voláš“ a dieťa, ktoré je inak zhovorčivé, v tej chvíli doslova „stratí“ reč. Ak je vývin dieťaťa v poriadku, postupne sa osmelí a v podobných situáciách sa bude čoraz viac cítiť ako doma a bez problémov komunikovať. Zbaví sa strachu z neznámeho a bude si čoraz viac dôverovať.

Pre deti je veľkým zlomom nástup do škôlky či školy. Diagnóza elektívny mutizmus sa potvrdzuje, až keď nehovorenie pretrváva najmenej mesiac súvisle po adaptácii na nové prostredie.

Strach z neznámeho je u človeka prirodzený – jedná sa o tzv. adaptívny mechanizmus. Je dobré mať odstup od vecí aj od ľudí, kým sa nepresvedčíme o tom, že pre nás nie sú nebezpečné. Pocit bezpečia je ale veľmi subjektívny a záleží na predošlých skúsenostiach.

Čo by teda mohli mutistické deti vnímať ako nebezpečné? Keďže verbalizácia pocitov je u menších detí veľmi problematická, príkladom sú dospelí s podobným problémom – sociálnou fóbiou. Spoločný znak u detí aj u dospelých je vyhýbanie sa kontaktu s ľuďmi, čo môže mať rôzne príčiny. Zrejme najčastejšou je strach z kontaktu. Na nadviazanie kontaktu sa totiž musíme nejako prejaviť, prejaviť svoju osobnosť, a tak možno odhaliť aj svoje slabé stránky.

Pre takéto situácie je typická nielen strata reči, ale aj očného kontaktu a iných neverbálnych prejavov. V niektorých odborných kruhoch v Amerike premenúvajú elektívny mutizmus na selektívny, lebo dieťa si nevyberá, s kým bude hovoriť. Týmto názvom sa konštatuje, že mutizmus nie je úplný.

Za podklad, hlavnú príčinu možno považovať úzkosť. Úzkosť stojí aj v popredí sociálnej fóbie, ktorej jedným z príznakov je mutizmus.

Príčina sociálnej fóbie

Oprávnená je aj domnienka, či z niektorých neliečených mutistických detí nevyrastú dospelí zo sociálnou fóbiou. Zaujímavá je definícia sociálnej fóbie z českej verzie obľúbeného portálu Wikipédia: „Sociálna fóbia je neurotická porucha, charakteristická strachom z určitého sociálneho, medziľudského kontaktu, čo je sprevádzané úzkosťou, prameniacou z vedomých a nevedomých negatívnych očakávaní vlastného zlyhania v tejto osobnej rovine. Tieto očakávania pramenia z často hlboko zakorenených negatívnych predstáv o sebe, získaných prevažne výchovou, kedy dieťa nebolo rodičmi prijaté a milované nepodmienečne a spontánne ako jedinečná ľudská bytosť s právom na chyby a nezískalo tak zdravý a trvalý pocit vlastnej hodnoty a lásku k sebe samému.

Tak ako bolo od prvopočiatku neisto zaobchádzané s jeho prejavmi, také neisté správanie očakáva aj od okolia. Postupom času sa tento nezdravý sebaobraz natoľko vžije, že sa stane nevedomým kritickým hlasom, ktorý bez toho, aby si to človek uvedomoval, mu v kritických okamžikoch podráža kolená. Výsledkom potom nie je polemika s týmto hlasom, ktorý by sa snažil ospravedlniť a vyslobodiť z poníženia, ale úzkosť.

Ako pomôcť

U mutistických detí môžu okrem zvýšenej úzkostlivosti a hanblivosti zohrávať rolu aj problémy so separáciou alebo negativistické tendencie. Rodičia môžu nadmernou starostlivosťou a uprednostňovaním dieťaťa (hyperprotektívna výchova) vytvoriť nereálny vzorec správania, ktorý dieťa potom márne hľadá v správaní iných ľudí.

Porucha je mierne častejšia u dievčat; výskyt je asi 3 – 8/10 000 detí. Skutočné problémy s rečou (artikulačnú a vyjadrovaciu neobratnosť, spomalený vývin reči) má iba zlomok mutistických detí.

Napriek tomu, že dieťa môže učivu v škole dobre rozumieť a napredovať v učení, zaostáva jeho sociálny vývin. Nevie sa presadiť v skupine rovesníkov, nevie sa spoľahnúť na iného človeka ako na rodinného príslušníka, nevie si vybaviť veci a pod. Niekedy sa ocitá až v sociálnej izolácii a pri menej chápavom prístupe môže mať problémy v školských zariadeniach.

Poruchu preto treba podchytiť včas a nespoliehať sa, že „dieťa z toho vyrastie“. V dospelosti naňho okrem už zmienených symptómov číhajú aj znížené perspektívy možností zamestnať sa. Rodičia i okolie musia brať do úvahy, že vo väčšine prípadov mlčiacich detí neplatí, že dieťa nechce hovoriť, ale naozaj nemôže.

Nútením do hovorenia vytvárame na dieťa len zbytočný tlak, ktorého konečný efekt môže byť úplne opačný.  Indikovaná je systematická psychoterapia (rodinná i skupinová), ktorej cieľom nie je iba „rozrečniť“ dieťa, ale vplývať aj na celkové ladenie jeho osobnosti.

Kontakt s dieťaťom treba nadviazať nenásilnou formou a rešpektovať jeho obmedzenia. Verbálne aj správaním ho ubezpečiť, že sa ocitlo v prostredí a vo vzťahu, v ktorom nebude vystavené zahanbeniu ani znehodnoteniu.

Osobitnou kategóriou je ťažký mutizmus (dieťa nerozpráva nikdy a s nikým napriek tomu, že predtým bola jeho reč dobre rozvinutá). Strata reči býva skôr prejavom psychotickej poruchy, posttraumatickej stresovej poruchy alebo neurologického ochorenia.

ZDROJ: http://www.zzz.sk/?clanok=7891

Autor článku: PhDr. Elena Tomková, časopis Bedeker zdravia
Dátum vydania: 05.03.2010